Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

História obce Veľký Lom

Aj malé obce majú svoje dejiny, ktoré sú zapísané, či už v kronikách, zvečnené na fotografiách v rodinných albumoch alebo  mnohé odovzdané ústnym podaním z pokolenia na pokolenie.

obrázok k básniPozdravujem ťa potok bublavý                        

čo dolu dedinou sa mi vinieš,

pozdravujem vás polia, dúbravy,

Navždy tu zostaňte.

Čas, ten nech si plynie...

(Báseň z obecnej kroniky Veľkého Lomu)

Naša obec údajne vznikla asi v 14.storočí, ale prvá písomná zmienka o nej je z roku 1573.  Naša obec zažila najväčší rozmach okolo 17.storočia a dokonca sme tu v  18.storočí mali aj obecný pivovar. Veľký Lom však v povedomí občanov okresu Veľký Krtíš zostane najjasnejšie zapísaný z čias II. svetovej vojny a hrdinu týchto pohnutých čias – Štefana Tučeka, ktorý položil svoj mladý život aj za našu slobodu. Spoločenské systémy sa môžu akokoľvek meniť, ale nemenné zostávajú hodnoty ako sloboda a túžba po nej. 

Prečo Veľký Lom?

Z listovania v obecnej kronike  a z ďalších dostupných materiálov sa dozvedáme, že prvá písomná zmienka o obci s názvom Laam  je  z roku 1573 -  v roku 1808 sa spomína už ako Welky  Luom.
Názov obce údajne vznikol podľa toho, že prví obyvatelia, ktorí sa tu usadili  a začali sa živiť poľnohospodárstvom  a chovom dobytka museli najskôr vyrúbať les. Ibaže zažili veľkú živelnú pohromu – obrovskú víchricu, ktorá povyvaľovala stromy v lese. Údajne najviac polámaných stromov bolo nad dedinou  na kopci  zvanom Dielec.  Obyvatelia podľa tejto udalosti , ktorá sa zachovala v ich pamäti   prispôsobili názov obce  od slov  „veľké lámanie“, spomínaných stromov  -  Veľký Lom.

Z dávnej histórie

Obyvatelia obce si viac-menej pokojne žili, obhospodarovali svoje políčka,  chovali hospodárske zvieratá, až kým neprišlo 16.storočie a s ním vpád  Turkov na naše územie.  Podľa rozprávania Ondreja Belu bolo zaznamenané, že  všetci sa zľakli tureckého plienenia,  ale vraj najlepšie bolo utiecť do hory, lebo Turci sa hory báli a naši ľudia si zakladali ohne na horách.  Čím boli väčšie ohne, tým mali Turci väčšie obavy  udrieť proti presile, lebo sa domnievali, že tam kde je viac  ohňa – bude aj viac ľudí.  Ujo Bela nespomína, že by  bol niekto padol do zajatia, ale vraj jedna žena keď utekala  pred Turkami do hory, od strachu im hodila peniaze na zem a kým ich oni začali zbierať,  ona aj s dieťaťom na rukách ušla.  Možno s Turkami  súvisel  aj katastrofálny požiar, ktorý  vypukol na   hornom konci. Keďže  obytné domy  a hospodárske budovy boli pokryté slamou a  silný vietor fúkal  smerom na dolný koniec, celá  dedina padla popolom.   Zo všetkých budov zostali len hospodárske budovy, ktoré sa zachovali dodnes. Údajne „Gálova“ stodola,   ležiaca  v dolnom konci   je  postavená ešte z tých pôvodných polámaných stromov, podľa ktorých dostala obec názov...
Obci vládli viacerí zemepáni  v roku 1548 to boli Ján, Imro a neskôr Žigmund Balaššovci.  V roku 1715 bývalo v obci  16 slovenských a 1 maďarská rodina  v roku 1770 už  bolo 14 maďarských a 11 slovenských rodín, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj na vyučovaní v škole, ktoré prebiehalo v maďarskom jazyku.
Po  krajinskom popise bol v  rokoch  1554 – 1755 zemepánom Tomáš Torňoš, ktorý mal sídlo v Budapešti. Pravdepodobne išlo o príbuzenský pomer, pretože   meno Torňoš sa tu dodnes zachovalo v hojnom počte. Titul zeman oslobodzoval ľudí od  práce na panskom, kde museli odrobiť  4 dni a pre seba mohli pracovať len 2 dni.  V roku 1770 vlastnil  gróf František Zichy (Ziči)   majetky  v dolnej pustatine a Práškovú a Dúbravy. Gróf Gemery a Kyseľ  mali zase hornú pustatinu (Borok). Boli to najväčší zemepáni.
Obyvatelia Veľkého Lomu mali zákaz uzatvárať manželstvo s ostatnými obyvateľmi, aby neponížili rod a títo dokonca chodili robiť do Balašských Ďarmôt. Od tohto zemepána dostalo viacero  obyvateľov titul zeman, ktorý bol uvedený zlatým písmom na psej koži. Lenže  tento dokument  sa neskôr stratil a týmto sa stratili aj  výhody zemanov a postupne zaniklo ich „panstvo“. Neskôr vlastnil pustatinu  zemepán Kyseľ a doteraz zostala Kyseľovská pustatina. Od tohto zemepána si vyárendoval Furčík   časť majetkov od Borku.  Dodnes sú zachované  pozostalosti  rozváľaných múrov a studní   dodnes nazývanou Furčíkovou.
Do roku 1872    si mohol každý obyvateľ  obrábať pôdu  podľa vlastného výberu a v tomto období začala ochabovať   sláva zemanov – o rok  neskôr skosila dolný chotár obce cholera  a mnoho ľudí umrelo.   

Kde sa nachádzame

Stred obce Veľký Lom leží  v nadmorskej výške 425 metrov  vo východnej   časti Krupinskej  výšiny  v plytkej úvalinke dolinky   potoka  Koprovnica. Chotár tvoria   široké,   dolinami rozčlenené chrbty  z andezitických  tufitov,  v severnej časti aj  útržkov  andezitových   lávových  prúdov  Javoria.  Je odlesnený  len strmé úbočia  dolín sú   porastené   bukovým a dubovým  lesom.  Má hnedé lesné  pôdy.  Na východnej strane  sa rozprestiera   Beniačov Diel a Miľatince s dubovým porastom.  Na severnej časti je to  Borok, ktorý sa   napája cez dolinu   na Práškovú, ktorá sa tiahne  na  západnej strane. 

Školstvo

Prvá zmienka o školstve je z roku 1727, keď údajne  richtár obce Matej Martincov “obrátil  školu na  krčmu, aby v nej korheli  pili a žiaci sa neučili“.  Darmo richtára napománal senior, aby krčmu  zo školy inde presťahoval.   Riešiť túto otázku prišlo   viac kňazov v roku  1728. Ako ju vyriešili nevedno, ale asi zasiahol  „prst Boží“, lebo drevená škola v apríli  1731 vyhorela.   Nedalo sa zistiť ani to, kedy bola postavená nová škola, ale aj ďalšia v roku 1779 zhorela, lebo mala zlomenú strechu.   V roku 1893 sa spomína  oprava školy. Nová škola bola postavená až v roku 1912 za farára Pavla Styka  a stála 12000, obyvatelia pracovali a aj poskytovali povoz na materiál  zadarmo. Posviacka školy bola   po konvente 18.augusta 1912.
Učiteľmi na cirkevnej škole boli po roku 1806 Pavel Olssany, Michal Kúzy, Ján Labáth, od 1.41860 -1872 Ján Bjenik,  l.3. 1872 – 1875 – Juraj Petrovič,  1876 – 1928 – Juraj Molnár, po roku 1918 sa opäť vrátil na školu, 1913 – 1914 Ján Novák. V tom čase tu učil aj Juraj Tréger, ktorý bol aj  cirkevným notárom, zápisníkom a viac menej mal vraj za úlohu  pomaďarčiť školu.  Od 1.9. 1921  až do odchodu  Juraja Molnára  v roku 1928 na škole učil Ján Králik až do 1.9.1935, kedy odišiel znechutený na Ľuboreč. V rokoch 1935 – 1938   učil  Zdenko Uhrin ( zaňho  založili Slovenskú evanjelickú jednotu a vyšili aj zástavu). Počas  rokov  1938 – 1939 narukoval  na mobilizáciu, vrátil sa v roku 1939 a od 2.9.1940 bola na Veľkom Lome dvojtriedka. Učil tu aj Andrej Nitriansky. Striedavo  sa učilo v jednej   miestnosti 54 žiakov a to až do roku 1944.
Od 1.mája  1945 odišiel Zdenko Uhrin, ostal  učiteľ Nitriansky a druhú triedu učila  Darina Králiková z Veľkého Lomu.  V rokoch 1945 – 46 pokračovala škola už ako štátna. V roku 1946 - 47  bola len jednotriedka. Andrej Nitriansky  odišiel na  Povereníctvo  školstva a osvety, rozlúčka s ním bola 16.2.1947. Kroniku ZŠ  od roku 1947 – až po svoj odchod  viedol  Andrej Nitriansky. Po ňom ju prevzal   Ján Števček. Od 1.11.1952 Ján Števček nastúpil  na  vojenskú službu.  Od 19.1.1952 -  učil na škole  Gustav Ružek učiteľ zo Suchého Brezova.  Od 8.2. 1952 Pavel Kutej. V rokoch 1952/53 Ján Folten,  v rokoch 1953 – 54 Mogda Mačudová,  1954 – 57 Ján Kyseľ,  1959 – 60 Ján Ruman, 1960 – 61 Ondrej Varga.  V októbri  po vojenčine nastúpil   Pavel Kyseľ. Tu učil do 30.6.2001, kedy odchádza na dôchodok a presťahoval sa do Zvolena. Od 2001-2002 tu učila Mgr. Helena Bariaková. Vzhľadom k nízkemu počtu zapísaných žiakov bola malotriedna základná škola od 1.9.2003 pozastavená a od 1.9.2003 bola škola vyradená zo siete ZŠ  zrušená.

Doprava a infraštruktúra

V čase, keď sa začala písať obecná kronika 18. októbra 1959 patrila obec ešte do okresu Modrý Kameň  a bola jednou z najodľahlejších obcí   okresu  - do Zvolena je z Veľkého Lomu 50 km.   Z Veľkého Lomu bolo len 9 km na Turie Pole  (obec, ktorá  už zanikla )  a ďalej pokračuje     cez Oremov Laz  na Pliešovce.  Susednými obcami sú Suché Brezovo, Senné, Brusník a Šuľa.
Cesta v čase začiatku písania kroniky bola   kamenitá a napájali sa na ňu  tri poľné cesty a jedna štátna.  Cez obec  po pravej strane preteká  potok zo severu na juh , ktorý pravidelne v letných mesiacoch vysychal.  Obyvatelia získavali pitnú a úžitkovú vodu z prameňov kopaných studní hlbokých v priemere 10-14 metrov, vŕtané mali hĺbku 20 – 28 m. 
V roku 1953  bol v južnej časti obce vybudovaný  vodovod  tzv. „žleb“. V roku 1973 -   bol ukončený a daný  do prevádzky celoobecný vodovod.
1982 – doprava  dopravu ľudí sa stará ČSAD  v M.Kameni . Do obce pricháda 7 a odchádza 7 autobusov čo využívajú hlavne ľudia, ktorí cestujú na úrady alebo nákupy do okresného mesta, na zdravotné stredisko do Pôtra alebo do nemocnice.

 

KATASTROFY   V OBCI :

Po požiari v roku  1864 obec vyhorela do tla

–––––––––––––––––

V rokoch 1870 – 1872 – v obci vypukla cholera. 

Najstarší obyvateľ  O.Bela takto spomína na choleru v roku 1872, ako sa zachovala podľa ústneho  podania:  „ Keď   prišiel chýr   o šírení sa cholery   tunajší farár išiel do poľa    na nose si držal  handru s gáfrom a oznamoval obyvateľom:  „Musíme  mrieť, musíme mrieť...prišla  choroba, cholera“  ale potom údajne aj on na túto chorobu umrel. 

–––––––––––––––––––––––

Požiar , ktorý v obci vypukol 12.apríla 1948 u Pavla Torňoša (Maškoje) pohltil   štyri obytné domy.  Obete na životoch,  okrem    veľkej hmotnej škody,  neboli.

POVOJNOVÉ  OBDOBIE :

VZNIK MNV

Obdobie rokov 1950 – 1960 bolo podobné ako vo všetkých obciach na Slovensku. Vznikli  Miestne národné výbory v roku 1954 zvolili ako prvého   Júliusa Hudeca.  Obec stále patrila pod okres  Modrý Kameň – tu vznikla aj Jedenásťročná stredná škola, kde už mohli získavať stredoškolské vzdelanie všetky deti bez rozdielu. Z Veľkého Lomu do M. Kameňa začali dochádzať žiaci až po vybudovaní cesty v roku 1955   od Koprovnice, ktorá spojila obec s okresným mestom.   O rok neskôr dostali obyvatelia možnosť  ďalšieho spojenia so svetom: V novembri 1956 zavítal do obce prvý autobus, ktorý začal premávať z Modrého Kameňa    do susednej obce Suché  Brezovo  a Dolné Strháre.

KULTÚRA 

  1928 -  v obci sa hralo prvé divadlo (Mlynár a jeho dieťa ,  Bludár,  Drotár,   Strídža spod hája,  Z otroctva k slobode,  Pán modrých hôr.

Vznikla vlastná ľudová hudba.

1958 -  folklórna skupina vystupovala  v M.Kameni, Lučenci  (ľudové zvyky -  svadba )

1968 – vystúpenie vo V.Krtíši

  Vznikol hudobný krúžok Loman, ktorý viedol učiteľ  Ján Kyseľ. Ďalšími členmi boli:  Ján Lietava, Ján Turčan,  Ján Liska, Pavel Folten a Pavel Murár.  Krúžok, ktorý vlastnil   dvoje huslí, saxafón, harmoniku, basu a bubon sa predstavil so svojimi vystúpeniami nielen vo Veľkom Lome ale aj  v okolitých obciach.

––––––––––––––––––

 V roku  1966 odkúpilo  vedenie JRD  od Z.Križanovej  rodinný dom, ktorý rekonštrukciou   prispôsobilo na dedinský klub – v ňom sa už zriadilo javisko aj s osvetľovacím zariadením a sála so 100 miestami na sedenie. 

V  obci začali vznikať  rôzne záujmové a spoločenské organizácie, ktoré sa zameriavali hlavne na kultúrny život v obci , ochotnícke   divadlo, ľudová hudba a zachovávanie ľudových tradícií.

Ochotnícky krúžok  viedol vedúci Osvetovej  besedy  miestny učiteľ Pavel Kyseľ a pod jeho vedením   spolu s miestnymi obyvateľmi nacvičil desiatky divadelných predstavení: K najvýznamnejším  ochotníkom patrili:  Pavel Tupa,  Anna Adamová, Pavel Torňoš ( u ďuricov) , Mária Torňošová  ( u ďuricov) ,  Zuzana Torňošová ( u ďurenov),  Zuzana Torňošová ( u ďurenov),    Pavel Torňoš ( u gundov ml.) ,  Pavel Šimún ml., Pavel Torňoš ( u kolekov) a ďalší.  Ľudová hudba Loman  hrala pod vedením Pavla Foltena a vystupovala na miestnych veseliciach, dokonca na   1.mája 1968 na veľkokrtíšskom amfiteátri   vystúpila s pásmom „ Lomianska svadba“.  Spevácky krúžok nacvičoval  pod vedením Anny Adamovej  st. ľudové piesne, s ktorými tak isto vystupovali na výročných schôdzach  JRD a na okresných súťažiach vo V.Krtíši.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Raz do týždňa sa tu premietali filmy.  Rozvoj televízie umožnil  aj TV vykrývač pre I.program , ktorý bol v roku  1967  vybudovaný na kopci Vŕšky.

V roku 1977 sa so svojimi piesňami a úryvkami z lomianskej svadby  predstavili aj   na hontianskych slávnostiach v Šahách.  Do roku 1966 sa kultúra nacvičovala a odohrávala v požiarnej zbrojnici 

1978 -   Vystúpenie žien  z folklórneho súboru   vynášanie moreny  (kyseľa ) v Detve

1979 – vystúpenie  v Dačovom Lome

1979 – vystúpenie   žien – zvyky pri spracovaní  konopí – Detva

1980 -  folklórne vystúpenie  svadba  pre  občanov V.Lomu hrala hudba Hriňovčan, Hrončekovci

1981 -  folklórne vystúpenie   v Detve  (priadky a obyčaje)

1.6.1982 -  Televízia z Bratislavy prišla natočiť  staré tance a priadky

1988 -  folklórna súťaž  vo V.Krtíši

1971 -  žiadosť o výstavbu  Amfiteátra v obci  - bol však vybudovaný v Hrušove

1987 -  obecnú vyhňu prevzal  vtedajší odbor kultúry   ONV

Izbu u „Bojtárov“ – prevzalo môzeum M.Kameň

1989 – Folklórny súbor vystupoval v Hrušove

1993 -  Folklórny súbor vystúpil  vo Východnej

1993 – nácvik divadla  Kamenný chodníček  - vystúpenie  vo Veľkom Lome, Pôtri, M.Kameni,  Chrťanoch, Bátorovej, Príbelciach.

1981 – FOLKLÓR naďalej je veľmi úspešný spevácko - folklórny súbor Lomianka,ktorý  sa 12.júla zúčastnil XVI.  Ročníka  stredoslovenského  folklórneho festivalu  pod Poľanou v Detve a za svoje vystúpenie získava uznanie.

O kultúrne dianie v obci sa najviac zaslúžili:  Anna Adamová, Pavel Adamov ml.., Pavel Kyseľ,  Ján Bizov 45, , Vliam Berky,  Mária Torňošová aďalší.

KNIŽNICA

Pre šírenie literárneho umenia  v obci slúžila Miestna ľudová  knižnica, ktorá začínala s 805 knižničnými zväzkami a knihovníkom bol Pavel Adamov.  Na počesť hrdinu Štefana Tučeka sa od roku 1970 každý rok uskutočnili branné preteky pre žiakov a pracujúcich okresu. 

1980 -  Knihovníčkou v  miestnej ľudovej knižnici sa stala Zuzana Búthová. Potom sa tu vystriedalo niekoľko knihovníkov.

––––––––––––––––––––––––––––

KULTÚRNI DEJATELIA

Vo Veľkom Lome sa 6.9.1969 uskutočnila veľká slávnosť, keď bola odhalená  pamätná tabuľa  národného buditeľa  a bývalého profesora  slovenských gymnázií  matičného obdobia  v Revúcej a Martine evanjelického  farára Jána Dérera ( nar. 1.10. 1847 – 27.8.1904).  

 V zápise do obecnej kroniky napísal profesor  dr. Jozef Mataj  z Filozofickej fakulty  Univerzity Komenského v Bratislave: „  Klaniame sa jeho pamiatke a budeme nezištne  pracovať pre lepší  život  nášho slovenského ľudu.“ Dérer

–––––––––––––––––––––––––––––

V obci  pôsobil aj básnik Koloman Banšel  narodený 26.8.1850  zomrel 27.3.1887, na Veľkom Lome pôsobil ako  evanjelický farár od 9.5.1875 do 7.2.1876 – vydal knihy Túhy mladosti.

ÚZEMNO – SPRÁVNE ČLENENIE

Obec Veľký Lom patrila najskôr k Novohradskej župe  v okrese Modrý Kameň.

V roku 1969 vznikol okres Veľký Krtíš - významné zmeny nastali  pre obec, ktorá bola podobne ako ostatné z začlenené do okresu Lučenec. V roku 1969 vznikol okres Veľký Krtíš, do ktorého boli začlenené  obce z bývalého okresu M.Kameň  - teda aj Veľký Lom.

Od okresného mesta je vzdialená 25 km a je pridelená k poštovému úradu v Sennom.  Verejná telefónna stanica bola umiestená    na MNV a okrem neho je telefón zriadený ešte  na JRD a u zamestnanca štátnych ciest Juraja Celíka.  Aj ostatné domy už boli zrekonštruované a zmizli slamené strechy.

––––––––––––––––––––––

ZDRAVOTNÍCTVO

Zdravotnícka pomoc pre obyvateľov  bola  poskytovaná v obvodnom zdravotnom stredisku v Sennom, 4 km od V.Lomu, čo bolo náročné vzhľadom na autobusové spojenie. Od roku 1976 bola  obec pričlenená k obvodnému zdravotnému stredisku v Pôtri – tu sú aj poradne  pre matky, praktický a zubný lekár.

1980 – Zdravotníctvo

Lekársku starostlivosť v Pôtri vykonáva pre Veľkolomianov MUDr.Mikuláš Baltazár.

V súčasnosti obyvatelia cestujú k lekárovi aj do V.Krtíša.

–––––––––––––––––––––––––––

ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

potok

Lomiansky potok, po stranách ktorého bola nepravidelná zástavba  bol v rokoch 1971 -73 zregulovaný  a to od mosta pri miestnej škole až po dolný koniec   dediny. 

Úpravou sa skrášlilo aj jeho okolie, zmizli husté vŕby a húštiny pozdĺž potoka.  V okolitých lesoch Veľkého Lomu sa nachádza  mnoho divo žijúcej zveri -  jeleň, srnec,  diviak,  zajac,  jazvec, líška, kuna,  bažant, kaňa lesná,  jastrab a iné.  V obci bolo v tom čase 6 poľovníkov.  

Polia boli rekultivované a meliorované a to hlavne na parcelách  Pod hruškami, Nad závozom, Miľová, Za ťuranoje záhumním.

LESY A OKOLITÁ PRÍRODA

Okolitá príroda oplýva  krásami  vo všetkých ročných obdobiach.  Stráne

okolitých lesov sú bohaté na lesné plody a huby.  Letá a zimy v rokoch 1963 – 1977 boli mierne. Pomerne dlhá  a tuhá zima bola s veľkým množstvom snehu bola v rokoch   1969 – 70. Sneh padal ešte ja 21.marca.  Viacero obyvateľov obce sa zaoberá  chovom včiel. Medzi prvých patril  J.Svák (stolároje) a J.Gál ( králikoje) , neskôr bratia Ján a Pavel Kyseľ ( u bôbošov). 

––––––––––––––––––––

ŽIVOTNÁ ÚROVEŇ V OBCI

1959 – JRD A TELEFÓNY

Brigádne stredisko Strojno traktorovej stanice mala  v Horných Strhároch.  Výkupné podniky   boli v Modrom Kameni  - kde sa vykupovali lesné plody ale aj prebytky zo záhrad.  Pošta a lekárska služba   pre Veľký Lom   bola  v Sennom. Telefónne spojenie  s poštou ako aj Suchým Brezovom bolo aj z národného výboru.

–––––––––––––––––––––-

1960 - Životná úroveň  obyvateľov začala stúpať po  elektrifikácii obce 8.februára 1960 z prípojky v Sennom.   Obyvateľom sa otvorili možnosti zblíženia so svetom- a hneď v prvých dňoch si ľudia zakúpili rádia, aby sa dozvedeli čo najviac o o dianí vo svete a neskôr začali kupovať práčky a ďalšie spotrebiče, uľahčujúce  im domáce práce. 

V roku 1961 sa v obci prvý raz ozval miestny rozhlas.

1969 – VODOVOD

Do roku  1969 boli  obyvatelia  obce zásobovaný  pitnou vodou z miestnych studní a v tom roku sa začal stavať miestny vodovod, ktorý bol ukončený v roku 1973  a zásobuje obyvateľov  zdravotne nezávodnou vodou. 

1977 –  Zvyšujúca sa  životná úroveň  odzrkadľuje aj na  majetkových a sociálnych pomeroch obyvateľstva. V obci je 56 rozhlasových a 53 koncesionárov a 20 obyvateľov vlastní osobný automobil.  Mnohí majú chladničky, práčky a iné spotrebiče.

V apríli 1980 bola obec pričlenená k Poštovému úradu v Pôtri a doručovateľom je  Ján Lorinčík,

V predajni potravín je vedúcou  Anna Foltenová a chlieb sa vozí trikrát do týždňa z V.Krtíša.  Vedúcim pohostinstva je Ondrej Gregor.

1981 – predajňa

Na jeseň v roku 1981 nastúpila na miesto   vedúcej predajne  potravín Helena Šimúnová a za vedúcu pohostinstva  Anna Šľavková. 

1982 - Raz týždenne prichádza do obce pojazdná predajňa mäsa a raz mesačne čistiareň a tiež je zabezpečený  rozvoz propan-butanu.

––––––––––––––––––––––-

ĽUDIA, KTORÍ STÁLI  NA ČELE OBCE

 

Na čele MNV bol od roku 1957 predseda Juraj Celík a tajomníkom  Pavel Veselovský.  Vo voľbách v roku 1964 bol  za predsedu zvolený    Pavel Veselovský a za tajomníka Ján Valent.  V roku 1966 sa Pavel Veselovský odsťahoval  do Bratislavy, preto sa ešte v decembri konali doplňujúce voľby. Za predsedu bol zvolený   Pavel Goda – doterajší pracovník  ONV v Lučenci.

 

V roku 1971 sa opäť konali voľby do zastupiteľských zborov   a za poslancov boli zvolení okrem predsedu Pavla Godu, nasledovní poslanci: Juraj Celík, Pavel Torňoš, Anna Adamová, Ján Gál,  Ján Hanus,  Pavel Torňoš,  Július Hudec,   Ján Murár,  Anna Michnová, Júlia  Perenčaiová, Anna Foltenová a Ján Bizov.

 

Za poslanca ONV bol zvolený  Pavel Torňoš  (gunda) starší.  V roku 1972 bola na MNV ako administratívna pracovníčka  prijatá Ľubica Kyseľová.  V roku 1976 boli MNV  Suché Brezovo a Veľký Lom zlúčené  v jeden  sídlo bolo vo V.Lome.  Bolo zvolených 17 poslancov – 10 z V.Lomu  ( Pavel Torňoš ( jánoš), Anna Adamová,  Pavel Torňoš ml. , Juraj Celík, Ján Hanus,  Júlia Perenčaiová,  Anna Michnová,  Pavel Goda,  Anna Foltenová,  Ján Gál ml. a zo Suchého Brezova to boli Ivan Backa (predseda),  Zuzana Kanátová,   Ján Havaj,  Ján Ďurík,  Ján Šustek,  Anna Cinkotová, Ján Kršňa.

––––––––

Vznik  Zboru pre občianske záležitosti .

Z rozhodnutia Rady MNV  v novembri 1974  sa otvoril pri MNV  Zbor pre občianske záležitosti  - ZPOZ a za jej predsedu bol schválený  riaditeľ miestnej školy Pavel Kyseľ.

–––––––––––––-

MNV – V roku 1981 sa 5. a 6.júna konali voľby do zastupiteľských zborov na všetkých úrovniach.  Za poslanca ONV bol zvolený Ján Hanus 22 ročný  traktorista. 

–––––––––––

1.7. 1981  sa konalo prvé   plenárne zasadnutie MNV   a boli zvolení noví  funkcionári : predsedom sa stal Ivan Backa, predsedom bol až do roku 1987 kedy zomrel, členmi Ján Kršňa, Pavol Kyseľ,  Anna Michnová, Anna Adamová, Zuzana Kanátová, Pavel Torňoš. Potom bol zvolený za predsedu MNV Jaroslav Kanát až do roku 1990.

V roku 1990 po rozdelení spoločného MNV vzniká Obecný úrad Veľký Lom. Vo volebnom roku 1991 až 1994 boli zvolení poslanci: Pavel Torňoš č. 81, Pavel Adamov, Ondrej Medveď, Pavel Perenčai, Pavel Torňoš č. 12, Ján Lietava, Anna Šľavková, Štefan Suja, Pavel Kyseľ. Starosta Ján Bizov – až do 23.9.2001, vtedy zomrel.

Dňa 13.4.2002 sa konali doplňujúce voľby na starostu a bola zvolená Anna Gregorová. Volebné obdobie 2003-2006, poslanci: Ján Hanuška, Ivan Cinkota, Ján Torňoš č. 81, Milan Michna, Helena Šimúnová. Starostka Anna Gregorová.

 

KRONIKÁRI:

–––––––––––––––––––-

Stará obecná kronika , ktorá  sa zachovala do  2. svetovej vojny    bola podľa všetkých  údajov počas II. svetovej vojny zničená.

Obecnú kroniku, z ktorej budeme čerpať najväčšiu časť údajov  začal písať  18. októbra 1959   miestny učiteľ a kronikár Ján Ruman, ktorý sa narodil v roku 1936  a bol  rodákom  zo susednej obce Lešť.

V dôsledku vysídlenia   obcí Lešť a Turie Pole  sa v roku 1951  presťahoval aj s rodičmi do Veľkého Lomu. Do strednej školy dochádzal  do Dolnej Strehovej a po skončení sa prihlásil na štúdium  na Pedagogickom   gymnáziu  v Lučenci, ktoré absolvoval a ukončil maturitnou skúškou v roku 1956.   Potom až do nástupu  vojenskej služby   pôsobil ako učiteľ  na Orave  v Oravskej Lesnej v okrese Námestovo.  Po  vojenskej službe, ktorú si odkrútil  v Znojme  a v jeho okolí  nastúpil 1.februára 1959  na miesto učiteľa  na tunajšej škole.

–––––––––––––––

Druhým zapisovateľom v obecnej kronike bol učiteľ  Pavel Kyseľ, ktorý sa narodil  v roku 1941  v Ábelovej,  Zvolil si učiteľské povolanie,   ktoré získal   absolvovaním   Pedagogickej školy  v Lučenci, kde ukončil štúdium v roku 1959 maturitou.  Ako mladý učiteľ začal pôsobiť v Hornej Strehovej, odkiaľ nastúpil na základnú vojenskú službu.

–––––––––––––––––

CIRKEVNÝ  ŽIVOT

V obci žijú občania evanjelického aj katolíckeho vierovyznania, obrady sa vykonávajú v evanjelickom chráme, postavenom v roku 1842 a obnovenom v roku  1968. 

FARÁRI, PÔSOBIACI NA VEĽKOM LOME

Tak ako sme vymenovali miestnych učiteľov – je  potrebné uverejniť aj menoslov   farárov, ktorí tu pôsobili :  1662 – 1695   Pavel Fabiani,  1695 – 1696 – Adam Valentini, 1696 – 1708 Andrej Johanides, 1700 – 1704 -  Jakub Góth, 1708 – 1711 Pavel Figura , 1711 – 1719  Martin Fábry, 1719 – 1724 Matej Klatsány, 1724 – 1725 Juraj Kadassz, 1725 – 1752 Ján Lauro, 1752 – 1781 Jeremiás Labáth, 1781 – 1783 Samuel Mixádt, 1783 – 1785 Ján Bilszký,  1785 – 1791 Ján Honéczy, 1791 – 1805 Samuel Szeverény, 1805 – 1827  Jakup Liptay, 1827 – 1827 Jozef Ľudovít Petényi, 1827 – 1831 – Jozef Dedinskzký, 1831 – 1874 Jozef Osztermann,  187 – 1876 – Koloman Banšel.

Koloman Banšel – narodil sa 26.8.1850 – v Točnici,kde bol jeho otec   cirkevným učiteľom.  Nemal ani rok, keď sa jeho rodičia  presťahovali do Maškovej, kde začal chodiť do školy.  Rodičia ho dali škôl do Lučenca , ďalej na Lýceum    v Banskej Štiavnici, odtiaľ do Revúcej a na teológiu do Prešova.  Tu sa stretáva s Pavlom Országhom, z čoho vzniklo priateľstvo   majúce význam pre  dejiny slovenskej literatúry. Spolu vydávajú almanach Napred.

Pre následky z tohto almanachu   nemohol sa ďalej vzdelávať na zahraničných fakultách. Pre chýr, že je chorý nemohol byť profesorom  náboženstva v Revúcej.  Stal sa vychovávateľom   u statkára  Beliczayiho v Gerendáši.   Po roku dostal štipendium  do Švajčiarska.  Na Slovensko  (do Uhorska) sa vracia ako redaktor   Slovenských novín, ktoré  pre finančné dôvody nemali dlhé trvanie.  Znovu sa stáva vychovávateľom  na Gerendáši v roku 1874.  V roku 1875 prichádza do Veľkého Lomu  kde je jeho sestra vydatá  za kantora Jána Molnára.

Zápisnice počas jeho jednoročného  pôsobenia na V.Lome  písal po slovensky.  Jediná zvláštnosť  v tom roku bola rozhodnutie  opraviť kostol , ktorý však opravili až za jeho nástupcu Jána Dérera.  Z Lomu odišiel  6.februára 1876 na Maškovú , kde bol do roku 1880 , kde sa pokúsil o samovraždu.   Kým bol na liečení  vyvolili druhého farára, potom sa  uchýlil  do Lučenca, kde žil vo veľkej biede. Živil sa predajom zbierky básní  a prózy Túhy mladosti, ktorú si sám vydal.  Zastrelil sa 27.marca 1887 v Lučenci a ako samovraha ho pochovali  k múru  a hrob upadol do zabudnutia.  Na podnet okresného výboru Matice slovenskej   mu postavili symbolický  pomník vedľa  pomníka Boženy Slančíkovej – Timravy.

 

1876 – 1904  Ján Dérer sa narodil 1.10.1947 -  v Slovenskom Pravne. Do ZŠ chodil vo svojom rodisku a v Kremnici.  Gymnázium navštevoval v B.Bystrici a B.Štiavnici, evanj. Teológiu v Prešove a v Bazileji.  Odtiaľ ho povolali  za profesora  na slov.-evan.lýceum  v Revúcej, kde pôsobil jeden školský rok v roku 1873.  Potom pôsobil na martinskom  gymnáziu  až do jeho smutného zatvorenia  v zime 1875.  Stal sa kaplánom v Sučanoch, kde redigoval cirkevný časopis Sion, ale nie dlho. Už 2.4.1876  vyvolil si ho Veľký Lom za svojho farára a tu pôsobil až do svojej smrti  27.8.1904.  Vo Veľkom Lome je aj pochovaný. Ján Dérer svoje pedagogické  náhľady uverejnil  v článku   „Kázeň  v škole“ v časopise Sion. Aký mal vzťah k škole  svedčí aj fakt, že  keď 2.11.1879  zhorela lomianska škola pokrytá slamou, za pomoci cirkevníkov  sa pričinil o to, že   aj s pomocou mecenášov, že  koncom decembra už bola škola škridľou pokrytá a zvonku ovakovaná, takže deti dva mesiace po požiari mohli ísť do školy.  Okrem učební dal postaviť  aj byt pre učiteľ.  Za jeho účinkovania trikrát opravovali kostol  na Lome a a dvakrát faru, na filiii  Suché Brezovo dal od základov  postaviť  kostol  a školu, založil cirkevnú obilnicu, aby sa ľudia nemuseli utiekať k nekresťanským ľuďom.   Bol literárne činný. Písal do Siona, Cirkevných listov, Korouhvi na Sione, Národných novín , Bobulových slovenských novín. 

Hovoril slovensky, maďarsky,  nemecky,  rozumel latinsky a kázal spamäti.  V roku 1969 mu inštalovali pamätnú tabuľu na budovu fary z podnetu matice slovenskej a Ministerstva  kultúry.   Toho istého roku ONV mu dalo urobiť pozadie  za pomníkom   na cintoríne, ako aj ohradu okolo hrobu.

 

Od roku 1904 – 1905 bol farárom Július Hečko.

1906 – 1910 – Ľudovít Vician. 1911 – 1919 Pavel Styk1920 – 1935 – Michal Laciak, 1935 – 1939,  1946 – 1948 Ľudovít Pivarček, 1939 – 946 – Pavel Valent, 1948 – 1953 Ján Kalanda,  1953 – 1967 Ján Benčík,  1967 – 1968 Ján Halhaš.

1968  - 1996 Darina Bancíková.

tabuľa

Pri tejto pozoruhodnej žene farárke sa tiež patrí pristaviť.  Narodila sa 31.decembra 1922 v Kokave nad Rimavicou, kde jej starý otec bol farárom.  Matka bola Mária Bancíková.  Do ľudovej školy chodila v Martine aj  do gymnázia, ďalej študovala v Žiline, kde maturovala 9.júna 1941.   Zapísala sa na  evanjelickú  bohosloveckú fakultu v Bratislave,   zároveň na Filozofickú fakultu, kde al e štúdium zanechala.    Teológiu ukončila  titulom THB. „Theologiae  baccalaureatus“.   V roku 1947 zložila skúšku  spôsobilosti stredoškolských  profesorov náboženstva.   Bola katechétkou   v Banskej Bystrici  a od 1.9.1945 nastúpil ako  lektorka, korektorka do vydavateľstva  Tranoscius a súčasne učila náboženstvo.   Dňa 14.júla 1951  zložila kaplánsku skúšku v Tisovci a spolu s 8 farármi  bola ordinovaná ako prvá žena  v evanjelickej cirkvi. Ako kaplánka nastúpila v L.Mikuláši,  Starej Turej  a v Lučenci.  Kňazskú skúšku zložila  12.marca 1954  Prvý zbor dostala  slovensko –maďarský  v Dolných Salibách, kde pôsobila do 31.7.1959.  od 1.augusta nastúpila ako kňaz v Drienove, kde ju 13.februára 1962 zaistili. Bola súdená ešte   s dvomi  biskupmi  za podvracanie republiky a tromi farármi v Banskej Bystrici  16.-18.júla 1962, na Najvyššom súde  13. a a15.decembra 1962.   vyšetrovaciu väzbu strávila 25 týždňov v Krajskej väznici v B.Bystrici, 2 týždne na Pankráci a výkon trestu v Pardubiciach. Cez zákaz činnosti pracovala  v Stredoslovenských mliekarňách a v Kancelárskych strojoch vo Zvolene a potom až do konca v Štátnej poisťovni.  Dňa 1.10.1968  nastúpila ako  kňaz vo Veľkom Lome, kde bola inštalovaná 28.10.1973.  Pôsobil tam až do 31.januára 1996. Dňa 25.januára 1996 sa presťahovala do Lučenca  ako dôchodkyňa.  Súdne bola rehabilitovaná  8.10.1990, cirkevne v tom istom roku v decembri.

Na svojich zahraničných cestách v   Maďarsku,  Poľsku,  Nemecku, Dánsku, Švajčiarsku a Rakúsku  a pobaltských štátoch prednášala o cirkvi a hovorila o svojom uväznení ako vôbec prvá väznená farárka na svete.  Spomienky na väzenie vydala pod názvom Divné sú cesty Božie,“, ktoré do angličtiny preložil  David Brondos : God Works in mysterous ways.  Ovládala nemčinu a pasívne  aj angličtinu a francúzštinu.   Písala do rôznych cirkevných časopisov.  Od Červeného kríža dostala vyznamenanie a niekoľko čestných uznaní  aj od Matice slovenskej.  Bola  členkou Červeného kríža,  Matice slovenskej,  Zväzu protifašistických bojovníkov, Konfederácie politických väzńov,  Zväzu postihnutých civilizačnými chorobami. 

Slovenská televízia odvysielala jej profil  12.decembra 1994 a oficiálnu cirkevnú  rozlúčku so zborom    vykonala 8.októbra 1995.  Okrem týždenníka Pokrok  o nej písali aj Slovenka, Život a obrázkový časopis Listy. Darina Bancíková umrela v Lučenci v roku 1999.

–––––––––––––––––-

V  roku 1969  na miestnom cintoríne  bol upravený  hrob slovenského  národného buditeľa  Jána  Dérera, ktorý tu pôsobil a na fare mu odhalená  pamätná tabuľa s týmto textom:  „Tu žil a pracoval v dobe  od 2.4.1876 do 27.8.1904  Ján Dérer, národný buditeľ a profesor revúckeho  gymnázia. „

Pri tejto príležitosti prišli hostia z Matice slovenskej z Martina a Bratislavy.

 

Autor Mgr. Ružena Hornáčeková

 


 


Úvodná stránka