Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

1. a 2. svetová vojna

1. svetová a 2. svetová vojna

I.  svetová vojna

Prvá svetová  vojna veľmi kruto zasiahla do života Veľkolomiancov.  Druhého augusta 1914 narukovalo  110 mužov  do B.Bystrice, kde sa zdržali až do   3.novembra  a potom odchádzali na front. Toľko  hrôzy, utrpenia, zbedačovania ľudí, škody celým národom    priniesla táto vojna  a len z tejto malej dedinky si vyžiadala  23 ľudských životov. Štyria z narukovaných  sa potom stali   ruskými legionármi Ján Liska,  Pavel Slovák a Ondrej Bela, ale na meno štvrtého si nikto už nevedel spomenúť. Obdobie medzi dvomi vojnami  neprinieslo v hospodárstve obce  nijaké zvláštne  zmeny.  V roku 1938 bola prestavaná  fara  od základov,  tak ako stojí v dnešnom čase.

II. svetová vojna

Obdobie  II. svetovej vojny  v rokoch 1944 – 45   a Slovenské  národné povstanie sa v kronike obce patria k najslávnejšiemu obdobiu  obce  a takto sú aj v kronike zaznamenané: 

„Čierne dni   po Mníchove  v roku  v roku 1938  zapôsobili  na vývin V Československej republike a na Slovensku rástol odpor  voči fašizmu. Aj občania Veľkého Lomu odmietali    druhú svetovú vojnu. Túžbou po slobode spod fašistického jarma  sa začína písať najsvetlejšia kapitola   v dejinách  slovenského národa a k Slovenskému  národnému povstaniu sa  prihlásilo 52 mužov z obce, ktorí jasne vedeli kde je ich miesto.  Títo všetci sa zúčastnili  bojov v okolí  Banskej Bystrice a Starých hôr.  Dňa 22.septembra 1944  v obci vytvára Revolučný národný výbor,  aby pomáhal a hlavne organizoval  odboj partizánov   v SNP, jeho predsedom sa stal Ján Klátik, uskutočnilo sa 7 dobrovoľných zbierok potravín a šatstva: zozbieralo sa    15 q múky,500 kg chleba, 900 kg zemiakov, 200 kg fazule,  40 kg lekváru, 30 kg cibule,  25 kg  syra, 15 kg masla, 30 l vína, Zozbieralo sa  30 košieľ, 45 spodkov, 40 m domáceho plátna – tieto veci boli odovzdané  partizánom.   V tomto období  bolo   v obci umiestnených 80 francúzskych partizánov, ktorí  boli tiež   podporovaní   miestnymi obyvateľmi.  Priame boje sa v obci a jej bezprostrednom  okolí neodohrali. Z tých, ktorí sa zúčastnili   bojov v SNP   boli 10 zavlečení do   nemeckého zajatia, títo sa ale po oslobodení  vrátili   domov.  Nemecké vojská na ústupe prišli   do dediny  24.decembra 1944.
Vysoko položená obec  prekážala   vojakom prísť do obce, takže ju front obchádzal.  Nemecké vojská však robili výpady do    okolitých dedín a okolo obce bolo rozmiestnených 40 nemeckých  diel. Obec zažila  dva letecké nálety spojené s bombardovaním. Prvé väčšie bombardovanie bolo v januári 1945, ale bomby padali okolo  dediny , pričom však zhoreli  dve stodoly. Dva dni pred odchodom nemeckí vojaci mali v úmysle brať so sebou   všetkých mužov, avšak  nepodarilo sa im to, lebo muži sa poskrývali do hôr a do mlyna.

Hrdina Štefan Tuček

Najslávnejším novodobým rodákom Veľkého Lomu, ktorý položil svoj  život   za oslobodenie bol  Štefan Tuček . Narodil sa  16.decembra 1921 v maloroľníckej rodine.   Detstvo tohto  bystrého    chlapca  prebiehalo neľahko. V roku 1941  povolali   urasteného, silného a úprimného chlapca   k vojsku.  Pred odchodom pracoval ako robotník  pri  drviči. Odpor voči fašizmu ho zavial až do Ruska, kde ho obliekli   do rovnošaty   tisovského vojaka   a zaradili do  101. pluku zaisťovacej divízie.  V roku 1942   odchádza na front,   mal strážiť železničné trate   a mosty  najprv na Ukrajine a neskôr  na Bielorusku.  Vnímavý ,  inteligentný   mladý robotník  skoro chápe o čo v tejto vojne ide.  Spriatelil sa s bieloruskými robotníkmi , získal si ich dôveru a je  medzi nimi ako doma.  Každý deň sa čoraz viac presviedča o skutočnej tvári fašizmu.  Pod vplyvom činnosti kapitána Nálepku   rozširuje sa 101.  pluk   o tých, ktorí pochopili,  že ich miesto je  na strane partizánov.  Slovenskí vojaci,  jednotlivci  aj v skupinách prechádzajú  k partizánom a k nim patrí aj Štefan Tuček.  Prekonal strach a obavy aj o rodinu a v roku 1942 prichádza  medzi sovietskych  partizánov. Získal si ich sympatie a hlavne uznanie, za to, že dokázal zhotovovať míny z  nevybuchnutých   nemeckých delostreleckých bômb. Bol jedným z prvých Slovákov, ktorým  sa dostáva vysokej pocty. Vláda Sovietskeho zväzu ho vyznamenáva   partizánskou medailou.  Čoskoro so svojim kamarátom Ondrejom Sčamborom   píše a posiela  do Moskvy   pozdravný list  bieloruských  lesov, v ktorom okrem iného píše:  „My, slovenskí vojaci,  bojujúci po boku  bieloruských partizánov  s radosťou  sme sa dozvedeli, že v Moskve začína  vychádzať  československý časopis, ktorý nás bude ešte viac učiť nenávidieť    nemeckých fašistov ešte tvrdšie a neúprosnejšie  biť nemeckých psov, ešte    statočnejšie a jednotnejšie  bojovať  za oslobodenie  slovanských národov  za oslobodenie Československa.   Posielam  bojový pozdrav  našim kamarátom  v československej jednotke, v ktorej Česi , Slováci a Ukrajinci  v bratskej svornosti  a jednote hrdinsky  bojujú po boku  slávnej  Červenej armády proti hitlerovským hordám.  O vašich úspechoch v boji   sme sa dozvedeli  v zázemí  u partizánov a boli sme  na vás veľmi hrdí.  Ukázali ste bojové umenie   a chrabrosť v obrane.   Veríme, že  nesklamete  ani v útoku!   Smelo vpred po boku  slávnej Červenej armády! My tu zatiaľ nebudeme zaháľať. Až prídete, privíta vás  už  malá slovenská partizánska armáda.   A potom pôjdeme dopredu spolu.   Cez nemecké mŕtvoly na pomoc  našim bratom   v našej  vlasti!“  

Slovenskí  partizáni si Štefana Tučeka veľmi obľúbili   v Bielorusku pre jeho úprimnú a otvorenú povahu a bystrý um.  Svoju dôveru mu vyjadrili   tým, že   ho zvolili za  jedného z delegátov   na všeslovanský zjazd  v Moskve. A tak jedného májového dňa v roku 1943 vstupuje Štefan  Tuček do lietadla, ktoré pristálo   na partizánskom  letisku  medzi hlbokými bieloruskými lesmi.  Lietadlo odváža   Tučeka do Moskvy. V jeho živote sa 9.mája 1943 začína písať nová kapitola. Na všeslovanskom zjazde bol nevýslovne šťastný, že je v Moskve a že sa   kongresu môže zúčastniť ako   delegát  slovenských partizánov.  V podvečer   predsedajúci kongresu  generálporučík  Gudorov oznámil  delegátom a hosťom: „ Dávam slovo  slovenskému vojakovi  Štefanovi Tučekovi, ktorý prešiel na stranu  sovietskych partizánov   a po ich boku  bojoval proti   nepriateľom  slovanských národov. „  V obrovskej sále za hromadného potlesku  vystúpil na  tribúnu mladý  slovenský partizán   Štefan Tuček.  Od nesmierneho vzrušenia začal hovoriť neisto, ale  o chvíľu   sa ovládal a jeho hlas   znel mohutne a bojovne.

V dňoch  trvania kongresu sa Moskovčania   často obracali  na ulici   za urastenou , atletickou  postavou    v neznámej   vojenskej  rovnošate – ale na čiapke mal červenú stužku  a na prsiach vyznamenanie . Tuček prežíval asi najkrajšie obdobie svojho života. Stretával sa s rôznymi ľuďmi a  keď sa ho pýtali,  čím by chcel byť, keď sa vráti domov odvetil, že by sa chcel stať   šoférom na štátnom autobuse.

Uprostred leta 1943  odchádza  k 1. československej  samostatnej   brigáde   do Sovietskeho  zväzu   do Nochoperska, kde ho zaradili  do tankového  prápora a stáva sa výborným  vodičom  tanku. V roku 1943 odchádza   na front  a úspešne bojuje  pri Kijeve a je nadšený, keď sa dozvedá, že  brigádu vyznamenali radom  Suvorovova II.stupňa   za boje  pri oslobodení  Ukrajiny. Tank Štefana Tučeka  je všade,   kde je ho najviac treba a tak je to aj    30.novembra 1943.   Bol chladný sychravý deň.  Československí samopalníci a tankisti zaútočili    po boku  sovietskych vojakov   na nepriateľa   pri obci  Čerňachovo.    Spolu so sovietskymi vojskami  vnikli do obrannej čiary   nepriateľa, ktorý sa úporne bránil.    Nikto  nezbadal   dobre zamaskovaného  tigra, až  keď z blízka   vypálil na  najbližší zo štyroch    československých tankov , ktoré postupovali vedľa seba.   Tiger strieľal   z boka.   Tankisti   upútaní bojom    nevideli, čo sa robí  na ich boku.  Tiger vyradil už   tretí československý tank, keď ho   odhalil veliteľ  roty samopalníkov. Skočil k Tučekovmu tanku, zabúchal mu na vežu, aby ho upozornil  na tigra. Namiesto raneného veliteľa tanku     zodvihol príklop Tuček.  Ihneď porozumel o čo ide. Sotva spustil príklop  Tuček namieril  tankovým delom   na tigra. Odrazu zazneli   a zliali sa dva výstrely z Tučekovho a z nepriateľského tanku.  Z Tučekovho tanku vyšľahli    plamene, no tankový guľomet neprestal strieľať. Štefan Tuček zahynul v plameňoch   horiaceho tanku.  Padol nebojácny   partizán, skvelý  tankista,  skromný a nadaný človek, človek vrúcneho srdca.

Hrdinská  smrť  Štefana Tučeka  povzniesla  ešte viacej  srdcia  a mysle  českoslovemských vojakov  v boji proti fašistickým  okupantom. Štefan Tuček takto pomáhal  biť fašistov  i po svojej  hrdinskej smrti.   Predsedníctvo Slovenskej   národnej rady  udelilo Štefanovi Tučekovi  vyznamenanie  Hrdina  Slovenského  národného povstania, in memorian. Nech jeho  pamiatka nikdy nevymizne z pamäti  a myslí našich ľudí, nech budúce generácie   tejto obce s láskou    a vďačnosťou    sa učia bojovať tak  ako bojoval  Štefan Tuček, ktorý je žiarivým príkladom   nám a bude  aj pre pokolenia  našim na  ceste ku  krajšej budúcnosti.“  Tieto zápisy boli zapísané v obecnej kronike 15.decembra 1959.
Oslobodenie prišlo do obce  príchodom 2.ukrajinského  frontu, keď 25.januára   1945  vkročila do   dediny rumunská armáda.   Osloboditelia prišli do obce  z dvoch smerov:  od Senného a Suchého Brezova.  Ľudia sa húfne  sťahovali do dolného konca. Oslobodenecké  vojská keďže väčšinou prišli  na koňoch. Domáci zásobovali osloboditeľov jedlom a kone krmivom.

V roku 1961 bol   odhalený pomník padlým   hrdinom v SNP Štefanovi Tučekovi a Pavlovi Križanovi a v roku 1963  bol aj oplotený. Na mieste kde stál bývalý pomník Štefana Tučeka  je vytvorený  nový a jeho autorom je  profesor Ján Svetlík z Bratislavy a stvárnil ho akademický sochár Emil Venkov.

Najväčšou udalosťou roka boli oslavy  35.výročia  SNP a pri tejto príležitosti bol 14.10.1979 odhalený nový pamätník Štefana Tučeka. 


 


Úvodná stránka